Je všeobecne známe, že sa slovenským showbiznisom na Pikoškách nezaoberám. A väčšinou sa mi aj úspešne darí sa mu vyhýbať. Dnes som bol ale nedobrovoľne vystavený relácii televízie Markíza, Aha – dvaja v tom.

Hmmm.

Neviem kde začať. Ako prvé bije do očí skutočnosť, že na Slovensku si už očividne nikto s originalitou nerobí starosti. Po Kutyil s.r.o. televízie JOJ, ktorý nadrzovku kopíroval Kutila Tima, sa televízia Markíza tiež neobťažovala a po inšpiráciu si zabehla k Paris Hilton a jej show Simple Life, ktorá robila presne to isté čo Aha – dvaja v tom – akurát neporovnateľne lepšie.

A potom, pri sledovaní Rochnyaka a jeho blonďavej spoločníčky, ktorá je asi modelka, alebo iná profesionálna štetka, ma napadlo, ako hlboko sme ako spoločnosť klesli. Že sledujem reláciu, kde si dve zbytočné ľudské teľatá robia srandu z obyčajných ľudí a my ako národ sa na to máme pozerať a búchať sa do kolien, aké to je vtipné a zábavné. Keď sa blonďavučký Rochnyak s kávičkou v ruke a s vytretým výrazom na tvári pýta smetiara koľko zarába a na odpoveď, že 13 tisíc reaguje so slovami: „A z toho vyžijete?“ niečo vo mne hlboko vo vnútri sa vzprieči a pri pohľade dole si uvedomím, že v ruke podvedome zvieram nôž.

O koľko viac imbecilnejší sa ešte slovenský divák môže stať? A nie je to len táto relácia. To je jedno či ide o Talent, kde sa smejeme dementom ktorí sa na naivnej ceste za svojimi utopistickými snami prihlásili do verejnej súťaže a stali sa posmechom celého národa alebo Mojsejovci, Nevesty a všetky ostatné sračky ktoré sa u nás za posledné roky vyprodukovali. Až sme dospeli do štádia, kde najúspešnejší pôvodný seriál je založený na jednej pointe vtipnosti maďarského prízvuku, ktorá tiahne celý seriál. Ale hej, ako sa hovorí, nikdy nie je tak zle, aby nemohlo byť ešte horšie, že áno?

Je mi jasné, ako ironicky vyznieva moje nariekanie, tak očividne podobné polemizovaniu dôchodcov nad lepšími zašlými časmi, keď cukor bol cukrovejší, voda bola mokrejšia a Studenková a božský Kája ešte ovládali mimiku svojej tváre. Ale do riti… Nie je absurdné, že tam kde nás v minulosti večer zabávali také osobnosti ako Lasica a Satinský sa dnes uspokojíme s teplým kaderníkom a blonďavou štetkou? Zabávali nás ľudia, ktorí boli výnimoční. Smiali sme sa na ich talente, ich charizme, ich intelekte. Boli osobnosti, pretože mali niečo viac ako my ostatní smrteľníci a my sme im boli vďační za to, že sa s nami o ich dar podelili a mohli sme sa smiať s nimi. Nehľadali sme talent, talent hľadal nás. A dnes? Staviame si na piedestál ľudí, pri ktorých sa môžeme cítiť ako niečo viac my. Pretože tí tam v telke sú povrchnejší, hlúpejší a naivnejší ako my. A my sa môžeme na nich smiať, pretože my takí nie sme. My nie. My sme lepší.