Bol najžiadanejším hercom Hollywoodu. Miláčik žien, idol mužov. Mickey Rourke bol v 80-tych rokoch na ceste stať sa kráľom továrne na sny. Po filme 9 1/2 Weeks (9 1/2 týždňa) mu ležal celý svet pri nohách. Mal všetko – výzor, charizmu a talent ktorý z neho sršal v každý moment čo bol na plátne. Nikto ho nemohol zastaviť. Nikto okrem jeho samotného.

Ako stúpala jeho sláva, stával sa Rourke postupne čoraz nekontrolovateľnejším. Vždy neznášal kompromisy a povzbudený úspechom v Hollywoode nadobudol presvedčenie, že si môže dovoliť všetko. Jeho deštruktívne správanie viedlo k tomu, že sa k nemu Hollywood obrátil chrbtom a na konci 80-tych rokov nebolo režiséra, ktorý by ho obsadil do svojho filmu. A k šoku všetkých prizerajúcich, sa Mickey Rourke v roku 1991 rozhodol stať sa profesionálnym boxerom a definitívne tak pochovať svoju hereckú kariéru. V roku 1995, keď sa kvôli zraneniam musel vzdať boxerskej kariéry, bolo už neskoro na návrat k filmu a ako sám hovorí, jeho vlak už dávno odišiel.

Je to notoricky známy príbeh, život človeka ktorý mal všetko a o všetko vlastnou zásluhou prišiel. Príbeh aký dokáže napísať len život, okorenený extrémami života v Hollywoode. Ale tak ako pri všetkých príbehoch, aj tento má tú druhú, osobnú stránku.

Mickey Rourke (dnes má pravdepodobne 52 rokov, k svojmu veku sa však odmieta vyjadriť) vyrastal v chudobnej časti Miami a jeho detstvo bez otca bolo plné násilia. Od malička sa pohyboval okolo ľudí so zlým vplyvom a mladého chlapca to poznačilo na celý život. Jeho detstvo a bolesť ktorú zažil je niečo, o čom ešte aj dnes odmieta hovoriť.

V mladosti sa začal venovať boxu – bola to jeho vášeň a cesta ktorou sa chcel v živote uberať. Až keď utrpel dva otrasy mozgu a musel si na rok dať pauzu, začal sa seriózne venovať herectvu. Ale box bol vždy jeho láska číslo jedna. A tak, keď sa ako úspešný herec neskôr pokúsil o návrat k nemu, nebola to jeho šialenosť, bola to jeho túžba vrátiť sa k tomu čo miloval najviac. Rourke nebol herec ktorý chcel boxovať, Rourke bol boxer, ktorý sa náhodou dostal k herectvu a ešte väčšou náhodou v tom bol prekliato dobrý.

„Chcel som spraviť ešte jednu vec, predtým ako ma odvezú na geriatriu. Dostal som sa tak ďaleko ako som mohol až kým som nezačal strácať pamäť. Dvakrát som neprešiel neurologickou prehliadkou a doktori mi povedali, že by som mal okamžite prestať. Zostávali mi tri zápasy a mohol som hrať o titul. Na nič iné som nemyslel. A doktor sa ma opýtal, koľko by som zarobil. Povedal som mu to a on mi hovorí: Ak budeš boxovať ďalej, nebudeš ani schopný si tie peniaze spočítať.“

Keď sa dnes Rourka opýtajú, či by pre neho ten titul znamenal viac ako filmový Oscar, po zlomku sekundy zamyslenia presvedčivo prehlási, že áno. Je to ten pohľad v jeho očiach, to rozhodnutie a vášeň, ten moment kedy vidno, ako veľmi mu na tom záležalo a že je jedno čo by sa stalo, jednoducho to bolo niečo čo musel urobiť, pretože by si to ináč do konca života vyčítal.

Prasknutý sen o boxe však nebol jediný problém v Mickeyho živote. Jeho správanie sa stalo problematické. Detstvo ktoré prežil, ho poznačilo na celý život a Mickey nepoznal v ničom kompromisy. Robil čo chcel a nebral ohľad na nikoho. Keď o tom dnes hovorí, uvedomuje si, že za to môže spôsob akým vyrastal:

„Nechcem to používať ako výhovorku, ako dôvod alebo barličku prečo som taký bol. Čo ale ako dôvod používam, je škoda ktorú to spôsobilo. Poznačilo ma to spôsobom, kedy som nedokázal fungovať bez toho aby som sa sám nepoškodzoval a neničil to, čo som sa snažil dosiahnuť.“

Navyše sa do toho všetkého, v čase keď Mickey plnou rýchlosťou padal do priepasti seba-deštrukcie, priplietla láska. V roku 1989, pri natáčaní filmu Wild Orchid (Zmyselná orchidea) stretol herečku a modelku Carré Otis. Tá lietala vo vlastných problémoch, závislá na heroíne s rovnako búrlivou povahou ako Mickey. V strede uragánu sa našli dve spriaznené duše.

„Čo sa stalo?
– Stretol som niekoho, kto bol rovnako pošahaný ako ja. A rozpútalo sa peklo. Bola divoká a šialená. Keď sa na to teraz pozerám, je mi jasné, že sme nemali šancu. Ak by ma ale vtedy neopustila, dnes by som tu asi nebol. Pretože ja som nemal pocit, že by som sa musel zmeniť. To ona ma prinútila, aby som sa zmenil.

Bola to láska tvojho života?
– Áno. Bola to neuveriteľná žena, ktorej sa len tak nikto nevyrovná.

Myslíš, že sa cez ňu niekedy dostaneš?
– Asi nie.“

V deväťdesiatych rokoch sa tak Rourke ocitol na samom dne. Jeho tvár bola zničená divokým životným štýlom, drogami, alkoholom a rokmi boxovania. Nasledovalo nespočetné množstvo operácií a z krásky, ktorou bola jeho tvár – jeho hlavná devíza, sa stalo zničené zviera. Láska jeho života ho opustila, Hollywood sa mu obrátil chrbtom a jeho brat, ktorý mu bol najbližší bojoval s rakovinou. Jediný priatelia, ktorí mu zostali boli jeho psy, ku ktorým si vybudoval zvláštny vzťah a dodnes mu tvoria najbližšiu spoločnosť. Je to komický pohľad na zničeného muža, ktorý pri rozhovoroch s láskou drží v rukách svoje čivavy.

Počas najtemnejších rokov Rourke rozmýšľal aj nad samovraždou, ale práve oddanosť jeho brata v boji s jeho chorobou bola dôvodom, prečo to nikdy nespravil. Joey nakoniec svoj boj prehral v roku 2004. Mickey, ktorý v čase jeho smrti stál pri jeho posteli, však bol už po rokoch nový, zmenený človek. Jeden, ktorý svoj život nasmeroval spať na správnu koľaj. „Zmenil si sa, ty si sa naozaj zmenil. Nemyslel som si, že sa to niekedy stane, “ povedal mu vtedy Joey.

A zmeniť sa zmenil. Jeho návrat do Hollywoodu sa konečne začal uskutočňovať v roku 2005, keď vo filmovom hite Sin City zažiaril svojim stvárnením brutálneho zabijaka Marva. Rourke, ktorý v minulosti vďaka svojej tvrdohlavosti odmietol úlohy vo filmoch ako Mlčanie jahniat, Smrtonosná pasca alebo Beverly Hills Cop opäť pomaly začal nadobúdať dôveru režisérov a tí ho postupne začali obsadzovať do svojich filmov.

A jeho návrat je definitívne spečatený novým filmom Darrena Aronofského (The Fountain, Requiem for a Dream), The Wrestler. Za úlohu do zabudnutia upadnutého wrestlera zožína Rourke ovácie kritikov na filmových festivaloch a v renomovaných Benátkach film dokonca získal aj ocenenie za najlepší film.

Obrovský podiel na tomto úspechu má práve spolupráca režiséra Aronofského s Rourkom. Režisér si Rourka vybral do hlavnej úlohy a napriek nevôle štúdia za neho úpenlivo bojoval s presvedčením, že táto rola je pre Rourka stvorená. Pôvodne štúdiom obsadený Nicolas Cage nakoniec na požiadanie režiséra od filmu odstúpil a prenechal miesto Rourkovi. Ten sa musel Aronofskému bezpodmienečne podriadiť:

„Darren za mnou prišiel a povedal mi: Si úžasný herec a za posledných 15 rokov si si dojebal kariéru. Nikto s tebou nechce spolupracovať. Budeš musieť počúvať všetko čo ti poviem, urobiť všetko čo ti poviem, nikdy ma nesmieš nerešpektovať a nesmieš chodiť v noci žúrovať. A nemôžeme si dovoliť zaplatiť ťa.“

Rourke na podmienky pristúpil a dvojica rýchlo nadobudla vzájomnú dôveru, ktorá bola podľa jeho slov skvelá ako „fucking a great piece of ass“. Rourke prepísal väčšinu svojich dialógov, aby boli z jeho úst uveriteľné a takisto do scenára pridal hlavnej postave načúvaciu pomôcku a problémy s rovnováhou, ktoré čerpal z vlastných skúseností. Priateľstvo ktoré si s režisérom vybudoval je založené na dôvere a Mickey, ktorý si nikdy nebral servítky pred ústa s úsmevom hovorí o filmoch svojho priateľa:

„Milujem jeho filmy. Okrem Fontány (The Fountain). Fontána bola sračka. Keď mu to poviem, hnevá sa na mňa. Ale ja hovorím, sračka. Pozri, ja som natočil kopu sračiek, kvôli peniazom. Ale s týmto filmom to napravil. Takže na seba môže byť pyšný. A srať na Fontánu.“

The Wrestler je tak po 15 rokoch pre Rourka návrat v hlavnej úlohe, ktorým dokazuje, že po všetkom tom čím si prešiel, napriek tieňu osobnosti ktorou býval a troske ktorou v porovnaní s tým dnes je, je ešte stále viac ako čokoľvek výnimočným hercom. A úloha skrachovaného wrestlera, ponúka viac ako zopár paralel k Rourkovemu vlastnému životu. Všetky tie jazvy ktoré za tie roky nazbieral, ťažkosti a trápenie ktorými si prešiel, tvoria nezvyčajné spojenie života a fikcie ktoré sa stretávajú na plátne v strhujúcom Rourkovom výkone.

Keď sa v jednej zo scén snaží napraviť vzťahy so svojou odcudzenou dcérou v jednej z najdojímavejších scén filmu, Rourke pred kamerou absolvuje duševný striptíz a po jeho zničenej tvári tečú slzy čistých emócií keď so zlomeným hlasom hovorí: „Som starý, zlomený kus mäsa. A zaslúžim si byť sám. Len nechcem, aby si ma nenávidela.“ V tom momente nie je úplne jasné, či to ešte stále hovorí jeho postava, alebo sa z obrazovky spovedá samotný Rourke. Čo je ale isté je, že každý si zaslúži druhú šancu. A Rourke je rád, že tú svoju dostal:

„Vždy som vedel, že v živote niečo dosiahnem. Ako napríklad, že vylúpim banku alebo niečo také, “ s nostalgickým úsmevom hovorí Rourke. Už vážnejšie ale dodáva: „Sám si môžem za všetko. Keď si doseriete kariéru, svoj život, žijete s tou hanbou. Pretože ste niekým boli ale teraz ste už nikto. Je lepšie byť nikto celý svoj život, ako byť skrachovanou existenciou. A ja som takto žil 15 rokov, s touto hanbou. Všetky tie sračky z mojej minulosti diktovali môj život. Som veľmi šťastný, že som dostal druhú šancu opäť pracovať a chovať sa ako profesionál a nie ako čurák.“ A už opäť s humorom sa obzerá za svojim životom: „Nerobte to ako ja.“

Fotky zo zlatých rokov:

Dnes:

Darren Aronofsky o The Wrestler

Veľmi osobný rozhovor s Mickey Rourkom o jeho živote:

Klipy z 9 1/2 Weeks (9 1/2 týždňa)

Ešte jeden rozhovor: