Režisér Christopher Nolan, ktorý posledné mesiace pracoval s Heathom Ledgerom na Batmanovom filmovom pokračovaní The Dark Knight, si v článku pre časopis Newsweek uctil spomienku zosnulého herca dojemným ohliadnutím sa na ich spoločné chvíle počas nakrúcania. Celý text si môžete prečítať v origináli na tomto linku, alebo v preklade v pokračovaní.
Jedného večera, ako tak stojím na ulici LaSalle v Chicagu a snažím sa pripraviť záber do filmu The Dark Knight, objaví sa mi pred očami jeden z asistentov štábu na skateboarde. Potichu preklínam moment, keď Heath po prvýkrát prezlečený za Jokera nabehol na plac na jeho skateboarde. Robil som si starosti, ako budú fanúšikovia reagovať na Jokera na skateboarde, ale v skutočnosti to malo za následok zvýšený výskyt skateboardov medzi mladšími členmi štábu. Keby ste sa tých chlapcov spýtali, prečo si priniesli svoj skateboard do práce, úprimne by vám odpovedali, že nevedia prečo. To je skutočná charizma, neviditeľná a tak prirodzená ako zemská príťažlivosť. Heath bol taký.
Heath sršal kreativitou. Bolo to cítiť v každom jeho geste. Raz mi povedal, že medzi filmami, kým sa ujme novej postavy, rád počká, kým opäť nemá to nutkanie tvoriť. Kým to opäť nepotrebuje. Tento svoj postoj prinášal na plac každý deň. Nie je veľa hercov, ktorý vás prinútia cítiť sa previnilo za to, že sa sťažujete na to, že môžete robiť najlepšiu prácu na svete. Heath bol jeden z nich.
Jedného dňa on a ešte jeden herec točili zložitú scénu. Mali sme na to dva dni a na konci prvého dňa spolu niečo naozaj našli. Heath sa bál, že keď teraz prestaneme, stratí to a už to nebude ono. Chcel aby sme pokračovali a dokončili to. Je ťažké, požiadať štáb aby pracoval nadčas, keď všetci vieme, že máme dosť času dokončiť to zajtra. Ale všetci pochopili, že Heath mal v tom momente so svojou postavou niečo výnimočné a že sme to museli zachytiť, kým to nezmizne. Mesiace neskôr som sa dozvedel, že keď Heath v tú noc odchádzal, potichu sa poďakoval všetkým členom tímu za to, že pracovali dlhšie. Potichu. Nesnažil sa tým nič dokázať, bol len vďačný za možnosť, ktorú mu dali aby mohol tvoriť.
Noci v uliciach Chicaga boli plné kaskadérskych kúskov. Pre herca to môžu byť nudné chvíle, ale Heath tým bol fascinovaný a nadšene prijal naše pozvanie, viezť sa s nami v aute s kamerou, keď sme naháňali autá vo filmovej premávke. Nešlo mu len o vzrušenie z jazdy, chcel byť toho súčasťou. Chcel byť súčasťou všetkého. Zobral do auta aj svoj laptop a v uháňajúcom aute sme si pozreli dve veci, na ktorých pracoval. Krátke filmy, ktoré nakrútil, vzrušujúce a nezabudnuteľné. V porovnaní s nadšením ktoré z nich bolo cítiť som si pripadal uťahaný a nezáživný. Nikdy som sa necítil taký starý, ako keď som sledoval Heatha ako rozvíja svoj talent. V tú noc som mu dal ponuku (vedomý si, že ju neprijme), že kľudne môže prísť na plac keď bude mať voľný deň, a môže sa pozrieť čo tu stvárame.
Keď po nakrúcaní začnete strihať film, cítite zodpovednosť voči hercovi, ktorý vám veril. A Heath nám dal všetko. Keď sme začali strihať, uvažoval som nad každým záberom, ktorý sme vybrali, nad každým obrázkom, ktorý sme vystrihli. Predstavoval som si, ako mu prvý krát premietneme hotový film, sediac tri-štyri rady za ním, sledujúc každý pohyb jeho hlavy v snahe zistiť, čo si myslí o tom, čo sme spravili s tým všetkým čo nám dal. Toto premietanie sa teraz nikdy neuskutoční. Vidím ho každý deň v strižni. Skúmam jeho tvár, jeho hlas. A strašne mi chýba.
Späť na ulici LaSalle, som sa otočil k môjmu asistentovi a povedal mu, aby odviedol na bok toho chlapca na skateboarde. A v tom som si uvedomil, že to je Heath, s hlavou skrytou pod čiapkou. Prišiel cez jeho voľný deň, aby ma zobral za slovo s mojou ponukou. Nemôžem si pomôcť a usmejem sa.
