Ako som zbadal nový klip Omariona (hore) spomenul som si na Roba Pappa, ktorého som krátko predtým videl pri prepínaní telky v Drišľakovinách. Neviem akým sadistickým omylom sa dostala taká relácia na televízne obrazovky, ale chcel som vyjadriť moju sústrasť Robovi Pappovi. Aj Rasťovi Žitnému muselo byť ľúto kam až Pappa dohnal krutý osud, keď toho chudáka videl v tej relácii.

Ale nielen môj súcit s Robom Pappom, ktorý mimochodom z Bohu neznámych dôvodov dôchodcom spieval slovenskú pesničku s anglickým refrénom (čo je v skutočnosti presne tak skvelo znejúci nápad ako sa to na papieri číta) ale pohnútka ešte druhotná ma k tomu inšpirovala. A to slovenská obsesia s rôznymi tanečníkmi, choreografmi a inými natriasajúcimi sa Lackami, z ktorých sa z neznámych dôvodov stávajú mediálne hviezdy s užitočnosťou len stupienok nad Mariškou Ďurianovie.

Možno (určite) som len slepý ignorant, ale všetci títo naši odborníci nerobia nič iné len kopírujú to čo videli niekde na MTV a priemerná černocha robí bežne niekde v Bronxe na ulici každý deň pri húlení cracku.

V živote som týchto našich profesionálnych natriasačov nevidel prísť s niečím kreatívnym a originálnym. A potom ich vyškerený Omarion zruší rýchlejšie ako stihnú povedať „Si zabil brácho.“ A to nie je ani profesionálny tanečník ani choreograf, pretože nikoho nezaujíma, kto mu to v skutočnosti nachoreografoval. Ten skutočný macher tam stojí niekde za kamerou a spokojne si leští jeho veľký čierny bambus a nepotrebuje sa tlačiť do toho malého zvyšku kamery, ktorý mu zostal vedľa rozkysnutej Záblackej, aby rozprával o veciach ktoré okopíroval z niekoho iného tvorby.

Ehm… Takže aby som tie zúfalé litánie zhrnul, pozrite si nového Omariona, sú tam pekné tanečky.